Napadnutí záchranári - môžu všetci všetko? Dokedy ešte?

Autor: Michal Pečík | 13.11.2017 o 20:24 | Karma článku: 12,31 | Prečítané:  4410x

Je pár mesiacov po tom, ako na nás počas zásahu na jednej "známej" adrese obývanej rómskou komunitou fyzicky zaútočili...

Slečnu vraj bolí od rána hlava. Necíti sa dobre, dodáva operátorka tiesňovej linky. Po príchode som zistil, že sa jedná o nám dobre známu postavu. Osobne som pri nej "zasahoval" nespočetne krát - chodí sa sem "ako na klavír". Samozrejme, ako tomu tak býva, tlak ukážkový, pulzov tak akurát, množstvo kyslíka v krvi taktiež nedotknuté. Neurologicky bez známok postihnutia...

Na otázku, aké lieky si slečna dala na bolesť povedala že 4 x Ibalgin, ale ten jej vôbec nezabral. No a u svojho obvodného lekára v meste samozrejme nebola, veď ona nikam chodiť nebude, na to sme tu predsa my...

Nasledovalo pomerne štandardné "pichnite mi injekciu, ja nikam nejdem"... Dokonca mi bolo povedané aj to, koľko z toho ktorého lieku mám pacientke podať.

Totižto v tejto komunite je pomerne časté, že si jej členovia sami určujú o aké vyšetrenie, či liečbu majú a nemajú záujem asi v nasledovnom štýle. "Aj tlak mi zmerajte, aj cukor. Jááj a poriadne to robte, dobre ste to?? A aj mamke, keď už ste tu, tej tiež." - a tak podobne.

Pacientke a prísediacej príbuznej som vysvetlil, že to takto nie je možné a pokiaľ je bolesť naozaj intenzívna - ako ona sama udáva (osobne som však na základe celkového klinického zhodnotenia jej zdravotného stavu mal isté pochybnosti o jej skutočných ťažkostiach) bude nutné vyšetrenie v nemocnici. Odôvodnením bol fakt, že náhle vzniknutá dlhotrvajúca bolesť hlavy nereagujúca na bežne dostupné analgetiká môže byť "len" symptómom oveľa závažnejšieho problému.

V tomto momente, keď pacientka pochopila, že jej "ňou vybranú medicínku" nepodám spustila na mňa a kolegu množstvo vulgarizmov a povedala aby sme okamžite vypadli, nech sa zbalíme a pálime do...!

Možno sa Vám to zdá čudné, no mne už po tých odslúžených rokoch ani nie. Na takéto správanie sme si už (žiaľ) aj celkom zvykli, neraz takto končia naše "návštevy". A tak sme urobili zápis do dokumentácie a chystali sa odísť z ďalšieho "zbytočného" výjazdu.

Avšak dnes to ešte koniec nebol...

Ani neviem ako, z vedľajšej miestnosti sa na mňa vrhol statný róm s váhou odhadom tak 150 kilogramov, odstrčil ma a kričal na mňa, aby som jej okamžite dal injekciu, inak nás oboch zabije. Popri tom mu z úst na mňa lietali kúsky nejakého požutého pečiva, ktoré práve dojedal. Ani neviem ako, vyhol som sa rane, ktorou ma chcel udrieť do tváre a rukou som ho odstrčil tak, aby medzi nami vznikol aspoň metrový odstup. Kolega stál po mojej pravej ruke a jeho ľavom boku, pričom okamžite vytiahol z vrecka služobný telefón - chcel privolať policajnú hliadku. V tom ho však útočník udrel, vytrhol mu telefón z ruky a vložil si ho do svojho vrecka...

Tie pocity boli katastrofálne, obaja s kolegom sme sa na seba pozreli a presne vedeli ako veľmi je situácia vážna - aké veľké je riziko. Sami dvaja v dome, ujsť sa v danej chvíli nedalo - nebolo kadiaľ.

V tom sa čelom ku mne, medzi mňa a útočníka postavila pacientka a povedala aby sme jej okamžite dali nejakú injekciu, lebo on nás všetkých pozabíja. Ten ju zdrapil za vlasy, dal jej facku a odhodil ju "ako mača" do kúta izby. Tam sa pomaly pozviechala...

Kolega bol ako oparený a ja si pamätám svoje myšlienky ako by to bolo pred hodinou...

Uvedomoval som si, že ak neovládneme situáciu, nemáme šancu. Taktiež som vedel, že fyzická konfrontácia je posledná a v podstate "núdzová" alternatíva. Dôvody na to boli hneď dva.

V prvom rade mi bolo jasné, že ak mám viesť protiútok, bude musieť byť absolútne razantný a nebudem môcť použiť "mäkké techniky" ale okamžite zneškodniť útočníka, vyradiť ho z boja a teda zraniť ho. To samo o sebe nebolo až tak náročné, no samozrejme, s jediným svedkom - ťažko by som preukazoval že šlo o nevyhnutnú sebaobranu. Ak si uvedomujete následky svojho konania, rozmyslíte si, ako budete konať.

Toto žiaľ, platilo len pre našu stranu. Útočník sa nám dokonca medzičasom vysmial, že jeho aj tak pozná celý "policajný okres", že už sedel, zabil či ublížil a bez problémov to urobí zas...jeho IQ by som odhadol tak na rozmedzie 70 až 80...

Po druhé, ak by sa nám podarilo zneškodniť útočníka, hneď vo vedľajšej miestnosti (kuchyňa) bolo niekoľko rómov vrátane jeho predpokladám družky, ktorá ho krikom povzbudzovala v jeho konaní...kopa kriku a samozrejme ako to tak býva, kopa nožov a iných potenciálnych zbraní...akurát, že toto bola jediná cesta ako sa dostať z domu preč. Cez kuchyňu...

Vedel som, že máme ešte jednu zásadnú možnosť a síce dostať sa von spolu s ním. Tak, aby to "ísť von" bolo v našom "spoločnom" záujme. Obom s kolegom nám došlo, že ak máme "navrch" tak nie silou, ale umom.

Riskol som to teda a mohutne som po prvý krát zvýšil hlas ja. Začal som kričať, že keď teda on všetko pozná, že teda vie, že v záchranárskom batohu máme len "injekcie na srdce" a že tie "na hlavu" sú v sanitke. Že čo to robí, keď nám vlastne on bráni v tom aby sme pomohli, aby sme pichli onú injekciu. Kolega hneď pochopil moju "taktiku" a hral so mnou. Zabralo.

Telefón kolegovi vrátil sám, ešte do mňa strčil, za "pačesy" zdrapil pacientku a povedal, že ideme po injekciu. Podarilo sa mi ho pred domom predbehnúť, telefón mi kolega podal ešte predtým. Ako som tak "svižne" kráčal po dvore k sanitke privolal som cez operačné políciu. Či to útočník počul  neviem, ale pustil pacientku a stiahol sa späť k domu.

Na moju otázku pacientke, či je v poriadku mi povedala, aby sme ušli, že jej je dobre, že nás nechce, nech ideme, lebo on nás zabije. Nasadli sme a "ušli" na najbližšiu križovatku a tu sme sa "otriasali zo šoku". Tak za minútu sme videli, ako k nám letí policajné auto s majákmi. Vtedy mi prvýkrát skutočne "odľahlo". A asi prvýkrát v živote som sa potešil kombinácií modrej a červenej farby na ich majákoch, rovnako tak aj heslu "Pomáhať a chrániť." Po vysvetlení čo a ako kolegom od polície sme sa tam vrátili s tým, že chcem podať trestné oznámenie. Toto naozaj prekročilo všetky prípustné hranice a to znesiem pomerne veľa. Čakali by ste, že to bude jednoduché? Ani nie.

Na dvore onoho domu náš "čakali" dve rómky a veľmi prekvapene sa pýtali čo sa stalo. Policajti podľa nášho popisu identifikovali páchateľa, teda o koho sa vlastne jednalo a požiadali, aby vyšiel von. Naozaj je to totiž pre nich "známa firma". Odpoveď však prekvapila aj mňa.

Vraj tam ani nie je, ani tam nikdy nebol a vraj je dokonca v inom meste. Ani na naliehanie policajtov nevyhoveli a to aj napriek tomu, že dotyčného bolo vidieť cez okno a kolega ho počul v dome kričať. Samozrejme, ihneď sa vedeli ohradiť, že len tak do ich domu nemôžu ísť ani policajti a že sa nič nestalo. A v podstate, zrejme dobre vedomí svojej právnej situácie mali pravdu. Oficiálne sa vlastne nič nestalo. Policajt mi podal telefón s vyšetrovateľom na linke. A po niekoľkominútovom opise udalostí a telefonovaní vyvstalo nasledovné:

- nedošlo k fyzickej ujme na zdraví osoby / osôb, resp. nie tak, aby niekto z nás potreboval lekárske ošetrenie - nejedná sa teda o ublíženie na zdraví, nie je sa čoho "chytiť".

- maximálne by bolo možné skutok klasifikovať ako trestný čin nebezpečného vyhrážania, ale pravdepodobne by to boli dve výpovede proti (xy) výpovediam, nakoľko boli v jednoznačnej prevahe, nie je k dispozícií nijaký záznam (audio - video) a zrejme by to skončilo len pri vypočutí a tzv. podaní "vysvetlenia".

- aj napriek tomu, že je už niekoľko mesiacov v platnosti zákonná úprava postavenia zdravotníckeho záchranára počas výkonu služby, ide o zmenu, ktorá reálne nijako nezvyšuje bezpečnosť zasahujúcich posádok. Len v prípade, že je útočník odsúdený - postupuje sa pri výmere jeho trestu v rámci vyššej trestnej sadzby. Myšlienka, že útočníka táto skutočnosť pri páchaní trestnej činnosti nejako ovplyvní, či dokonca mu v nej zabráni (tak ako to bolo prezentované v médiách - aký úspech sa tým dosiahol) mi už momentálne príde tak akurát ako veľmi zlý vtip.

- s vyšetrovateľom som sa teda dohodol, že podanie trestného oznámenia je v tomto prípade "hádzanie hrachu na stenu" a teda, že nám neostáva nič iné, ako pri každom následnom výjazde požiadať o asistenciu policajnej hliadky a bez nej na predmetnú adresu nevstupovať. A to aj v prípade, pokiaľ by to malo znamenať zdržanie poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Naša bezpečnosť je v tomto prípade na prvom mieste, obzvlášť po daných udalostiach.

 

Je smutné, že spravodlivosť ťahala za kratší koniec. Ostatne asi tak, ako väčšinou v prípadoch tomuto podobných.

No na druhej strane myslím, že pre obyvateľov tejto komunity sa tiež niečo zmení... Použil by som slová, ktoré povedal Cicero. "Klamárovi väčšinou neverím ani vtedy, keď hovorí pravdu."

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zástupca firmy, ktorej zadržali 112 kamiónov: Máme dvesto vodičov z Rumunska a šiestich Slovákov

Belgické úrady podozrievajú firmu North Sea Express, že vykorisťuje vodičov.

KOMENTÁRE

Môže byť Harabin škodcom?

Aj v pozícii radového sudcu vyzerá Harabin na nebezpečného škodcu.


Už ste čítali?